V tomto roku si pripomíname sté výročie narodenia významného slovenského režiséra, Martina Hollého. Narodil sa 8. júna 1904 v rodine evanjelického farára a dodnes uznávaného dramatika Jozefa Hollého (autora známeho Kuba, či Geľa Sebechlebského) a matky Anny, divadelnej ochotníčky.
Rodinné prostredie i prekrásny kraj slovensko-moravského pomedzia na úpätí Bielych Karpát v mnohom vplývali a rozhodli i o ďalších životných osudoch mladého Martina i jeho sestry Eleny.
Po Petrovci a Starej Turej, lieskovskí cirkevníci povolali Jozefa Hollého za farára do Moravského Lieskového, tam pôsobil až do svojej náhlej smrti v r. 1912. Rok po príchode do rázovitej kopaničiarskej obce pribudol do rodiny prvorodený syn - Martin Hollý, o dva roky neskôr, v r. 1906, sa narodila Elena. Obe deti mali po celý život vrúcny vzťah k Lieskovému, o čom svedčí aj ich vyznanie: "Keď sa mama vydala za tatu, čerstvo zvoleného moravsko-lieskovského farára, a keď sa doviezli na koči cez vršky zo Starej Turej do nášho rodiska Moravského Lieskového, kde ich čakali na začiatku dediny cirkevníci, vyobliekaní v sviatočnom rúchu, aby si privítali mladého kňaza a jeho ženu, oboch očarila nevídaná krása krojov. A toto čaro ich nikdy neopustilo, lásku ku krojom a ľudovému vštepili i do sŕdc svojich detí..."
Malý Martin stratil otca v ôsmich rokoch veku, hoci cukrovka, vtedy ťažko liečiteľná choroba, dávala tušiť nešťastný koniec, smrť prišla nečakane a rýchlo začiatkom decembra 1912 a zasiahla nielen najbližších. Otec malého Martina bol všeobecne obľúbený, bol nielen pekný, ale mal i dobrú, veselú povahu, vynikal bystrým umom a všeobjímajúcou láskou k ľudu. Bol im radcom, pomocníkom, nebál sa tvrdej roľníckej práce. Popri práci na cirkevnom poli sa venoval písaniu hier z dedinského prostredia. Jeho zásluhou sa v obci po prvýkrát hralo divadlo - jeho hra - Márnotratný syn.
Martin študoval najskôr na Obchodnej akadémii, ale práca úradníka Zemskej hasičskej jednoty v Martine a neskôr cukrovaru v Trebišove ho neveľmi bavila, inklinoval k umeniu. Od r. 1930 prešiel viacerými zamestnaniami od tajomníka, hlásateľa, reportéra, redaktora až po herca a režiséra slovenského rozhlasu v Košiciach. V roku 1943-44 už pôsobí ako režisér Slovenského filmu v Bratislave, v r. 1945-49 a 1951-58 režisér Divadla SNP v Martine, riaditeľ a dramaturg Krajového divadla v Nitre, od r. 1958 umelecký šéf a režisér Divadla Petra Jilemnického v Žiline.
Divadelnej činnosti za začal venovať ako ochotník už v rokoch 1926-29 v krúžku Jána Hollého v Novom Meste nad Váhom, aj po príchode do Trebišova či v Košiciach, kde už r. 1947 mohol režírovať historickú drámu Barbora Cellská. S ochotníckymi súbormi sa zúčastňoval divadelných súťaží, býval členom poroty, vystupoval na režisérskych kurzoch, spolupracoval s ochotníkmi v Leviciach, Trebišove, Považskej Bystrici.
Ako profesionálny režisér bol známy svojimi realistickými inscenáciami, mal veľkú úctu k textom, verne tlmočil psychologickú hĺbku postáv. Jeho predstavenia sa vyznačovali skladobnou ucelenosťou a osobitou atmosférou. V Martine vytvoril niekoľko vynikajúcich inscenácií, pohostinsky režíroval v divadlách v Prešove, Zvolene, Nitre. Vo vojnových rokoch, keď pôsobil vo filme, pripravil podľa námetu svojej sestry Eleny Holéczyovej a vlastného scenára prvý slovenský farebný folklórny film Hanka sa vydáva, ktorý pre vypuknutie SNP a svoju účasť v ňom nedokončil. Pracoval i pre rozhlas, prekladal hry z poľštiny, nemčiny a maďarčiny, pre potreby divadla preložil Tylovu Tvrdohlavú ženu, Klicperov Divotvorný klobúk, Vrchlického Noc na Karlštejne a i. Hrával i vo filmoch, zväčšia vedľajšie postavy.
Zaslúžilý umelec (1964) Martin Hollý zomrel 1. 10. 1965 v Žiline, pochovaný je vo svojom rodisku. Tam, pod košatými lipami tíško odpočíva pri otcovi a matke Anne aj sestra Elena s manželom MUDr. Ervínom Holéczym (spisovateľ Peter Zván). V otcových šľapajach kráčal syn Martin, (1931), dodnes žijúci najuznávanejší slovenský filmový režisér.
Pri oslavách spojených s menom rodiny Hollých nechýbajú potomci a známi rozvetvenej rodiny, jedným z nich je i český herec Josef Abrhám, ktorý obec navštevuje so svojím synom rád a určite nie z povinnosti. Bolo to vidieť a cítiť z jeho vnímania krajiny, tohto prekrásneho kúta údolia riečky Klanečnice, z génia loci tohto kraja, keď ho nenechalo ľahostajným pre našinca také "obyčajné" poludňajšie zvonenie v kostole. Dojatie bolo pravé, prežívané, neherecké.
Jana Karlíková
Trenčín