Paľo Ziman (1969) je známy ako zanietený ekologický aktivista, zakladateľ Dubnickej environmentálnej skupiny (DES), propagátor separovaného zberu a triedenia odpadu v Dubnici nad Váhom.
Pred šiestimi rokmi zamenil mesto za bielokarpatské kopanice. Náš diktafón stál chvíľu vedľa cesta mieseného na chlieb, chvíľu pod slivkou s výhľadom na nekonečnú Paľovu a Erikinu záhradu, na ich kone, kozy a sliepky.
Logicky sa teda natískala prvá otázka.
Čo predchádzalo rozhodnutiu opustiť mesto a žiť na kopaniciach?
„Už počas pôsobenia v DES sme hľadali alternatívu nejakého trvalo udržateľného alebo prijateľného života v meste. Potom sa naskytla šanca začať tu na kopaniciach. Ale v zásade som sa rozhodol preto, že som sa stal vegetariánom, pretože som sa chcel zdravšie stravovať. Ale ako sa stravovať zdravšie, keď nevieš, čo kupuješ v obchode, keď ani ekoznačkám sa nedá 100% veriť?
To rozhodnutie je teda pokusom o sebestačnosť a zdravší život - skúšať žiť a hospodáriť slobodne, a ukázať iným, že sa netreba báť urobiť ten krok „do neznáma“, z mesta sem. Lebo veľa ľudí sa dnes s takou myšlienkou pohráva.“
Keby si mal porovnať svoj život ekologického aktivistu,keď si pôsobil v Dubnici, so svojím teraším životom - v ktorej role podľa teba viac prispievaš k obecnému blahu, k záchrane sveta?
(Bez zaváhania:) „No ja si myslím, že teraz. Keď som bol v Dubnici a snažil som sa byť ‚aktívny‘, prispieť aj k záchrane sveta, boli aj nejaké pozitívne výsledky. Ale keď som to porovnal s vynaloženou prácou, ktorú sme do toho dali, tak to bolo nič.
Tu mám pocit, že nie som síce ‚aktívny‘ záchranca sveta, ale čo je pre mňa dôležitejšie - ničím stokrát menej, ako som ničil v meste. Pretože či som chcel alebo nie, musel som používať veci, ktoré ničia životné prostredie a musel som robiť kompromisy. Človek to musí aj tu - ale tu je to mnohonásobne menej, ako v meste. Tam si musíš kupovať potraviny, tie sú zabalené, produkuješ odpady, podporuješ chemický priemysel, podporuješ konvenčné poľnohospodárstvo. Tu takmer nepotrebujeme dopravný prostriedok, nepodporujeme transport potravín a čoho všetkého. Takže keď to dám na váhy, svoj súčasný spôsob života uprednostňujem.“
Myslíš si, že je možné, že takéto gazdovstvá sa zasa rozrastú?
„Ja by som bol veľmi rád, keby sa tu aspoň určité percento ľudí vrátilo k hospodáreniu. Lenže tá poľnohospodárska práca je neohodnotená, ceny potravín sú strašne nízke, a hospodáriť je v takej situácii strašne ťažké. Určite by to bolo dobré, pretože v krajine zarastá v podstate všetko - a trebárs Kozáci (Karpatské ochranárske združenie altruistov) chodia a kosia lúky v Karpatoch - pritom sa dajú tie lúky krásne vypásať, seno sa len vyhadzuje, a pritom dá sa pekne využiť. Aj ľudia pália seno, slamu... Je to škoda.
Ale ak by tu bolo už viacej rodín, alebo viacej takýchto hospodárstiev, gazdovstiev, tak už by sa dalo navzájom si pomôcť. Teraz sú tu ešte dva domy, kde sú ľudia, ktorí sa snažia žiť podobným spôsobom ako my, a funguje to. Sem tam prídu pomôcť oni mne, alebo idem ja im, keď potrebujú. Ale keby nás bolo viac, bolo by lepšie.
To, že sa menej ľudí venuje poľnohospodárstvu je dané mechanizáciou poľnohospodárstva, čiže nie je nutné, aby sa toľkí ľudia tomu venovali. Ale je to zase otázka kvality - pretože je iné, čo v záhrade obrobím rukou a iné, čo prebehnem rotavátorom alebo mašinou. Ja to vidím - plochy, ktorým sa nevenujem a plochy, ktorým sa venujem viac, sú rozdielne. Je to ťažko merať na vitamíny a na takéto veci, ale videl som napríklad rozbory - mikroskopické snímky biodynamicky pestovanej zeleniny a bežnej zeleniny, a tá zelenina mala rozdielnu štruktúru molekúl.“
Takže dá sa povedať, že tvojím základným pracovným nástrojom je láska? Platí to aj na záhradných škodcov?
„V podstate od vtedy, čo som začal, snažím sa pristupovať k tomu tak, že každý živý organizmus je vítaný. To je aj o tej biodiverzite - čím viac druhov v záhrade je, tým je to lepšie - od vtedy nemám nejaký veľký problém, že by naozaj zničili úrodu. Zožerú veľa, ale stále tam rastie dosť na to, aby som mal aj ja.
Mal som vlastne dve také skúsenosti, ktoré ma k tomuto prístupu priviedli. Tá prvá bola hneď prvý rok: strašne sa mi premnožili slimáky, najviac som ich mal na fazuli. Nevedel som si pomôcť a tak som slimáky zbieral do pohára, a potom som ich zabíjal. Bol tu kamarát a ten mi poradil, že nech skúsim, koľko prejde taký slimák za deň - možno päť metrov, nech to vynásobím tristošesťdesiatimi piatimi, zanesiem ich tak ďaleko a rok ich neuvidím. To sa mi ale zdalo príliš „utiahnuté“, až moc bláznivý nápad. Hneď na to som ale v Biomesačníku čítal o tomto hospodárení s láskou, bez zabíjania. Tak som si povedal, že to skúsim, a šiel som do tej záhrady a vravím tým slimákom: ‚Pozrite sa, tak ja už vás zabíjať nebudem, ale bol by som rád, keby ste žrali naozaj len tie vonkajšie listy a to čo je choré a mne necháte niečo tiež.‘ Moje veľké prekvapenie bolo, keď som druhý deň prišiel a nenašiel som takmer ani jedného slimáka na tej fazuli. Tak som sa zasmial, že cha, sranda, ono to funguje, no ale skutočne potom fazuľa dorástla a obral som ju!
A dva roky dozadu som mal zase podobnú skúsenosť s voškami. A to už ma naozaj presvedčilo.“
Na akých princípoch hospodáriš?
„Nechcem to pomenúvať, lebo tie chlieviky nemám veľmi rád. Snažíme sa hospodáriť tak, aby sme mali, čo potrebujeme, a aby sme minimálne zasahovali do prírody, aj do tej záhrady. Čiže napríklad trhám aj ja burinu, ale trhám ju naozaj len keď je to nutné, keď vidím, že by prerástla, potlačila tie kultúrne plodiny, ktoré som tam vysadil. Jediná ‚mechanizácia‘, ktorú pripúšťam, je konská sila - to je pre mňa prijateľné a trvalo udržateľné. Spaľovací motor len sem tam, keď je to nutné - dáme si napríklad doviezť drevo. Ale aj to iba preto, že vlastne stále sme na začiatku - aj keď sme tu už šiesty rok, ešte stále nie sme riadne zabehnutí.“
Čo sa ti vo vašom hospodárení osvedčilo, čo by si odporučil iným gazdom?
„Nechať sa viesť intuíciou a prírodou. A nie knižkami. Knihy sú dobré pre informáciu, ako by to mohlo byť, ale na tej danej záhrade je to vždycky inak.
A burina v záhrade nie je zlá. Vlastne snažiť sa vyplieť všetku burinu v záhrade je snažiť sa potlačiť prirodzenú ochranu zeme. Tá pôda má svoj imunitný systém v podobe buriny - ako náhle je niekde otvorená pôda, kde by mohlo dôjsť k erózii alebo k poškodeniu, tam okamžite nastupujú buriny, ktoré pôdu chránia.“
Ako ďaleko ste na ceste k celkovej sebestačnosti?
„Sebestační sme čo sa týka zeleniny, ovocia, ale trebárs v obilí - čo je napokon základná potravina - nie. To zatiaľ nakupujeme. V budúcnosti, s pomocou tých koníkov, to už hravo zvládneme. Celkom sebestační ale asi nebudeme nikdy, pretože - olej, cukor, soľ - to sú veci, ktoré nedokážeme vyrobiť. Teoreticky áno, ale prakticky je to nereálne sa s tým baviť. Jedine nájsť nejakú inú alternatívu a náhradu - napríklad nahradiť olej živočíšnym tukom, napríklad z masla. Možno že sa nám to časom, až bude kravička, podarí.
A jednej rodine samej je ťažko byť sebestačnou, lebo to musíš byť kováč, stolár, poľnohospodár, obuvník, krajčír a ja neviem čo ešte, a to je moc.“
Vieš si predstaviť život na kopanici aj so školopovinnými deťmi?
„Žiaľ, naše bezplatné školstvo vyžaduje, aby si dieťaťu veľa platil za to štúdium. Môj pohľad na školu je taký, že keď dieťa ide do školy, má sa tam učiť. A keď príde zo školy, má mať voľno a nie aby si ďalších 5 hodín písalo úlohy a učilo sa na ďalší deň. Potom je tá škola zbytočná, pretože sa dieťa učí aj tak doma. Dúfam, že u nás príde možnosť, že nebude povinná školská dochádzka, ale vzdelanie.
Pokiaľ by bola v našom dosahu nejaká alternatívna škola, tak si myslím, že by som neváhal.
Zase na druhej strane - keď vezmem školu v dedine - tie dedinské školy majú predsa len menšie požiadavky na deti a je to také voľnejšie...“
Čo je najkrajšie a najťažšie v živote kopaničiara?
„Najkrajšia je sloboda a najťažšia je sloboda... Ešte stále to nie je úplná sloboda, a ani nikdy nemôže byť, lebo spoločnosť ťa nenechá. To je aj o tých peniazoch - ja od spoločnosti teoreticky neočakávam nič, ale ona stále očakáva odo mňa, že budem platiť dane niekomu za niečo, ale vlastne komu, kde a za čo? Musím si platiť zdravotné poistenie a musím platiť všeličo iné a zdá sa mi to celkom zbytočné...
Čiže tá sloboda je pekná, pretože tu som to naozaj pochopil, čo to je, ale zároveň je to aj to najťažšie - a to je to, prečo ľudia radšej tú slobodu oželejú, lebo sloboda je zodpovednosť. Ale dnes už by som si ťažko predstavoval, že by som niekde šiel na osem hodín robiť...“
Richard Medal